Striasa sa dušička spomienok

Striasa sa dušička spomienok.

V kuchyni sedím pri stole,

oproti prázdno v stoličkách,

samota, káva a postoje:

"Po čom tak túži mi dušička?"

Som ako v súkromnom kostole,

striasa sa dušička ťažoby,

sto sľubov o láske minule,

prijala do seba na doby.

Túži po očistnej spovedi,

nie je tu nikoho, som len ja,

počúvam tíško ju dovtedy,

kým nie sme plní do kraja

Plače a trasie sa, neverí,

pekné niečo príde, či ne,

niečo čo vráti ju do viery,

a potom jej lásku nezotne.

Veľa krát verila na lásku,

už veľa krát počula sľuby,

o čistej lásočke tam i tu,

a stále tu sama si sedí.

Vravím jej: "Netrvá nič večne",

vraj má toho už tak akurát,

čakanie niekedy je, čas nie,

príde a zahalí ťa jak mrak.

Striasa sa dušička vzpomienok,

už dvaja nevieme čo s nimi,

sme dvaja plní viac jak rok,

už padajú na zem v kuchyni.