Samota

Samota,

... tá preklínaná i blahoslavená spoločníčka našich životov. Príde si kedy chce a ukáže nám realitu v ktorej sa práve nachádzame bez prikrášlení a predstáv, ktoré sme si pred tento obraz seba samých, pred svoj zrak, tak starostlivo vyberali, zvažovali a ukladali. Strhne všetky tieto plátna pomaľované krásnymi farbami a my zrazu stojíme pred svojím vlastným obrazom vo svojej nahote, dívajúc sa so slzami v očiach a otázkami: "Toto som ja?....Som toto naozaj ja?"

Ako je možné, že vieme akí chceme byť a pritom miesto toho, aby sme sa na takých zmenili si maľujeme krásne obrazy samých seba a rozdávame ich všade kade chodíme a ukazujeme ich každému koho stretneme, aby sa pozel na tieto obrazy a mal nás rád. Prečo chceme, aby každý mal rád naše obrazy? Prečo sa nesnažíme, aby každý mal rád nás? Pretože je jednoduchšie namaľovať obraz, ako zmeniť realitu. Preto, že obraz sa nanáša na povrch a realita sa mení v hĺbke, v hĺbke našich duší, v hĺbke našich sŕdc a je namáhavé sa tam dostať cez všetko to, čo tam je ukryté, aby to nikto nevidel a nakoniec, aby sme to nevideli ani my sami. Preto je samota nenávidená tými, ktorí sa nechcú vzdať svojich obrazov, preto je samota blahoslavená tými, ktorým pomohla očistiť svoje vnútro od všetkého čo zatieňovalo svetlo ich sŕdc. Samota je Boží dar.

"Ďakujem Ti Bože, že ma čistíš, lebo pominul mi čas rozdávať svoje obrazy, lebo svetlo, ktoré si vložil do môjho vnútra sa chce prejavovať."