Moje kávy

Moje kávy.

Je ráno bez kávy, ktorú mi robila,

jej teplo, vôňa, chuť mi presiakla do tela.

Bola sladká ... neodolateľná ... ako Ty,

má strapaté vlasy, šaty, myšlienky...

Chýbavá vôňa rána, tvoja ranná káva...

Sem-tam iná sladko zobúdza,

sem-tam iná sladko zaspáva....

 Kávy všetky sú iné... .

Každá má svoju chuť.

Sú trpké, sladké, prvé i posledné...

niektoré ťažko zabudnúť.

Po rokoch káv, rán, strastí a slastí

si rozhodla, že sa vytratíš.

Vtedy mi zhorkla káva v ústach,

vtedy ma preklal úzky pohľad,

vtedy ma kmásala láska a strach,

vtedy mi srdce stálo na barlách... .

Už je to dobré ... už dobre sa mám ...

 Mám pár nových lások ...

i pár nových rán ...

 no občas tíško niekde v srdci,

 na sladké kávy vzpomínam

a stále o jeden dúšok viacej

 Ti Tvoju poslednú ...

horkú odpúšťam ...

( ...odpustiť neznamená povedať... odpustenie vychádza zo srdca,

prechádza dušou a telo nevie túto veľkú silu lásky prejaviť,

tak tíško plače... )