Chcela si básničku? Na!

Chcela si básničku? Na!

Hovoríš o láske,

         no vidíš ju vo tme.

Kým výjde z teba von,

         rozum ju zotne...

Velí Ti? Káže Ti?

         Že on ti to povie?

Vilu a auto mať...

         A bude to dobré?

Trápiš sa, plačeš...?

A vo vnútri tušíš,

že prachy sú biznis len,

no láska je v duši.

Chcel som ja srdiečko,

otvoriť to tvoje,

darovať Lásku ti,

utíšiť boje.

Brániš sa, uhýbaš

a hatíš si srdce,

rozum ťa zotína...

ďalej ti nechce...

Rozum nech sklapne!

ty srdiečko počúvaj,

nech Lásku ti zas nie,

ani raz nezoťal...

Srdce vie najlepšie

kde Lásky hľadať,

rozum vie najlepšie,

jak vytvoriť si hať.

Rozdeľ si tieto dve

životné veci,

a budeš šťastne žiť

a s tebou všetci.

Ver mi, už viem to ja...

už som to zažil,

plakal som ..., trápil sa...

smútok lial do žíl.

Teraz sa netrápim,

dám voľnosť času,

keď Lásku zasadím...

vnímam tú krásu....

Každý je v srdiečku

ranený iným,

papekom ... burinou,

pichľavosť perín.

Ty nechaj tú záhradu,

netrhaj nič!

Na ňu, keď pozriaš sa...

vieš kde je bič.

Ak som Ťa zranil snáď

nepravým slovom,

tak mi to pekne vráť,

a povedz mi Zbohom.

Však myslím, že sadím Ti

semiačko lásky...

Kropíš ho slzami?

Sú plné jak sny?

Snáď dáš voľnosť času...

...a vnímaš tú krásu...