Cesta srdca

Keď budeš sa pýtať zas na svetlo,

domov tvoj stane sa prázdnom,

nech vydáš sa na cestu za krásou,

zlé pominie s vodou kalnou.

Tak vezmi si osudu opraty,

a vykroč na cestu hravú,

tak vykonáš srdce čo káže ti,

objavíš slnko i trávu.

Tak spriateľ sa s vlastným osudom,

žitie ti bude odmena,

tak vyhneš sa bolestiam i súdom,

budúcnosť nie je určená.

Výjdi von na slnko liečivé,

neváhaj doma v súžení,

veď šťastie ti nepríde nečinne,

ni kvetom vo tme sa nedarí.

Keď strach sa ti natlačí do duše,

vnútro ti bude sa búrať,

tak v srdci maj pokoj čo kolíše,

súženie premeníš na prach.

Veď láska je silný znak osudu,

pozmení každý tvoj ortieľ,

nech šťastný tam prídeš až ku súdu,

každý to zmenil, kto to chcel.

(...niekedy je ťažké poprosiť o pomoc,

lebo veľa krát si myslíme,

že si ju nezaslúžime...

...ibaže my tu nie sme na to, aby sme súdili,

či už seba alebo iných,

sme tu pre život sám...

...a keď úprimne prosíme o pomoc je to znak toho,

že túžime niečo zmeniť k lepšiemu

a tí hore to vidia

a radi nám s tým pomôžu, lebo to je zase ich poslanie...)