Prirodzenosť upratať

Prirodzenosť upratať.

     Prirodzenosťou každej duše, každého človeka je pomôcť a pomáhať, zosúlaďovať a harmonizovať najprv seba, svoje pocity, túžby, život, či si to plne uvedomuje alebo nie, je to jej prvoradá túžba, pretože každá duša chce byť šťastná, radostná, veselá a tým aj spokojná.

     Niektoré duše sa ponárajú do svojho vnútra, aby poriešili svoje vlastné útrapy tak hlboko, že prestávajú vnímať svoje okolie, teda to čo je odrazom a odpoveďou na ich konanie a to je stav, ktorý sa dá opísať ako zablúdenie  v sebe samom,je to ako keď niekto vyhadzuje oknami nepotrebné zo svojho domu a pri tom si nevšimne, že ľudia ktorí za ním prichádzajú,sa boja priblížiť, aby ich niečím netrafil.

     Sú duše, ktoré sa boja niečo zo svojho domu vyhodiť, aby si náhodou niekto nevšimol čo tam mali a nesúdil ich za to, že to v minulosti prijali do svojho domu.

     Sú duše, ktoré sú bezmocné pri rozhodovaní čo vyhodiť a čo si nechať a útrapy sú nakoniec pre ne také neriešiteľné, že ich potláčajú a keďže nemôžu pomôcť sami sebe a pomáhať túžia, lebo je to ich prirodzenosť, začnú pomáhať iným, lebo vedia čo je to urtrpenie a keď nevedia zmierniť to svoje, snažia sa ho zmierniť aspoň iným dušiam a vo svojej tichosti prosia, aby sa našiel aj pre nich niekto, kto im pomôže. Tieto duše sú niekedy aj neprávom považované za také, ktoré sa snažia upratovať u iných a na seba sa nepozrú. Opak je niekedy pravdou.

     Harmonické je to, keď si každý zo svojho domu vyhodí to, čo tam nepotrebuje, tak aby pri tom niekoho netrafil bez strachu, že to niekto uvidí, pretože týmto môže ukázať aj iným, čo je doma zbytočné a nepotrebné, čo tam zbytočne zaberá miesto a priestor. Niektoré veci dokážu vyniesť aj sami, lebo sú ľahké, s niektorými potrebujú pomôcť, lebo sami ich neunesú. V takých chvíľach sa netreba štítiť a báť ,že sa zamažeš, lebo opovrhovanie je špinavé, ale súcit je dar.