Ty chceš vedieť aké je peklo ?
Ty chceš vedieť aké je peklo?
Ty chceš vedieť aké je peklo? Tak vstaň a poď za mnou, Ja Ti ho ukážem. Pomaly som sa posadil na tvrdej kamennej posteli, ak sa tomu dá hovoriť posteľ, a pýtavo som sa pozrel na okolo stojace postavy v kamennej kruhovej miestnosti. Odpoveď mi nedali, iba ďalej so sviečkami v rukách stáli jeden vedľa druhého hľadiac do zeme spod hnedých plátenných kapucní. Pozrel som sa naňho. Stál pri vchode do akejsi kamennej chodby, díval sa na mňa svojimi šibalskými očkami, ktoré vôbec napasovali k jeho diabolskej tvári, a vrtel dlhým, silným chvostom, akoby mi chcel povedať aby som už išiel.
- No dobre. Poďme teda. Vstal som a išiel som za ním tou chodbou. Čím ďalej, tým väčšie teplo a svetlo tam bolo. Nie ako zo slnka, ako zo sálajúcej pahreby. Bolo to cítiť každou bunkou tela, ale bolo až prekvapivé, že to nepálilo. Chodba ústila do akejsi obrovskej podzemnej miestnosti a jej kamenné steny prechádzali z oranžovo-žeravej farby do tekutého stavu. Bolo to ohromujúce. Sála bola plná obrovských, vriacich kotlov, v ktorých trpeli akýsi nešťastníci kričiaci spod veľkých horúcich pokrievok.
- V tomto sú zlodeji, v tomto neverníci, v tomto tyrani, v tomto klamári, v tomto...
- Stačí ! Zareval som naňho. Už som videl dosť ! Už viem ako vypadá peklo ! Pozrel na mňa a začal sa zo srdca smiať. Pripomínal mi starého otca, ktorý sa smeje na svojom vnukovi, ktorý ho nepočúvol a popálil si prsty.
- Čo sa rehoceš !? Čo Ti je smiešne !? Toto nie je smiešne ! Tu ľudia trpia ! - ďalej som na neho vylieval svoju zlosť. To ho rozosmialo ešte viac. Chytal sa za brucho a cez slzy smiechu zo seba vykoktal: To ste celí Vy.
- Kto Vy ? - opýtal som sa ho.
- No Vy ľudia – a pokračoval. Aký by to malo zmysel niekoho donekonečna variť, donekonečna trestať za nejaký skutok ? Toto je milý môj také peklo, aké si ho predstavujete Vy ľudia. Dodal už s vážnou tvárou po ktorej mu ešte stále stekali slzy z dobrej zábavy.
- Tak aké je peklo, keď toto tu nie je peklo ?
- Poď- povedal. Vyšli sme na zelenú lúku zaliatu slnkom, na ktorej sa hrali deti, a dospelí si tam len tak lebedili, debatovali a oddychovali. Podišli sme k akémusi chlapíkovi, ktorý sa rozprával so svojim malým synom. Evidentne nás nebolo vidno, lebo sme stáli asi dva metre od nich a oni neušli. Veď ten čo tam bol so mnou vypadal naozaj čertovsky.
- Čo vidíš ? - opýtal sa ma.
- Vidím chlapa ktorý karhá za niečo svojho syna. Zrazu som videl očami toho chlapa.
- Čo vidíš teraz? - opýtal sa ma. Stál som nad tým dieťaťom a reval som naň hocijaké drísty a ani sám som poriadne nevedel prečo to robím, keď nič hrozného ten maličký nevyviedol.
Áno ! - vykríkol som. Porazil ma ! Tento maličký dal mne veľkému gól ! Mne veľkému !
- A teraz ? Čo vidíš teraz ?
- Zrazu som sa díval očami toho malého chlapca na svojho ocka ktorého ľúbim najviac na celom svete, a on na mňa kričí za to, že som urobil presne to, čo odo mňa chcel. Mal som mu dať gól, tak som mu ho dal, a teraz zato na mňa kričí. Asi som niečo urobil zle. Asi som zlý. Ublížil som ockovi. Som zlý...
- Poď ďalej - povedal.
Nejaký opitý chlap bije svoju ženu doma v byte a reve na ňu:
Ty sviňa ! Ja Ti ukážem kto je tu pán ! Jeho očami vidím, že ju bijem, lebo je lepšia ako ja, lebo nechlasce, lebo sa stará o domácnosť, lebo sa stará o deti, lebo robí úplne všetko a ja potom vypadám ako neschopný idiot ! Ja sa o rodinu nestarám, lebo to neviem. LEBO JA TO NEVIEM ?! NEVIEM VYSÁVAŤ ? NEVIEM UMYŤ RIAD ? NEVIEM SI PRITÚLIŤ VLASTNÉ DIEŤA ? NIEŽE NEVIEM ! NEROBÍM TO, LEBO SOM DÁVAL LÁSKU AKO MALÉ DIEŤA SVOJIM RODIČOM A ONI MNE NIE ! ONI NA MŇA SRALI ! JA SOM ICH MILOVAL A ONI MŇA NIE ! ONI MŇA NIE ! BOLELO TO ! VEĽMI TO BOLELO ! UŽ NECHCEM BYŤ ZRADENÝ ! UŽ NEDÁM LÁSKU,LEBO TO BOLÍ !
ˇUhol pohľadu sa mi zmení a ja sa dívam na kričiaceho muža vystrašenými, nechápajúcimi očami týranej ženy, kryjem si tvár aby som sa nemusela hanbiť pred deťmi a vysvetľovať im, a aj v práci, že to bola nehoda, že to boli dvere, schody...veď to poznáte.
Prečo ma bije !? Prečo !? Tlačia sa mi slzy do očí. Prečo to robí !? Veď chcem od neho iba aby ma ľúbil. Aby ľúbil naše deti. Aby ich niečo naučil. Robím niečo zlé ? Som zlá ? Ako môžem byť dobrá, keď nedokážem urobiť šťastným ani jedného muža ? Vlastného muža ! Som naničhodá !
- Hrozné ! ! ! Hrozné ! ! ! – stál som zas pri ňom a reval som mu tie slová priamo do jeho vážnej tváre.
- Hrozné ? Umlčal ma jednou vetou. Toto je peklo! Toto! Nie to čo si videl na začiatku ! Tu na zemi je peklo vďaka vám ľuďom, nie niekde pod zemou, tu priamo medzi vami ! Sami si ho tu tvoríte a vymýšľate si kadejakých čertov, aby ste to zlo mohli hodiť na nich, aby ste vy boli dobrí ! Aby ste vy boli tí dobrí ! Poď ďalej .
V kuchyni pri stole sedí rodina, chystajú sa jesť. Asi sa modlia. Aspoň to tak na prvý pohľad vypadá. Počujem ich myšlienky.
- Tak im niečo povedz – povedal môj spoločník.
- Ja ? Ja im mám niečo povedať?
- Áno Ty. - odvetil a prosto čakal.
- Som otec rodiny ? - pýta sa ten chlap sám seba v úvahách a pokračuje - Neviem jej dať to čo by som chcel.
-Čo by si chcel? - vstúpil som mu do vnúterného monológu.
- Viac peňazí. - zaznela odpoveď.
- Nie ste chudobní. - som mu poovedal.
- Trápi ma to, chcel by som im dať viac. - stále sa trápil.
- Daj im viac lásky, venuj im viac času. Buď otec, nie bankomat. Usmial sa, a ja som prešiel k jeho žene.
- Asi ma už neľúbi. - myslela si - je skoro stále v robote. Stále sa tam ponáhľa. Asi nie som dobrá žena. Asi mu dávam málo lásky. Som nanič žena, mama.
- Netrep - povedal som jej - dala si mu dve zdravé deti ktoré vás ľúbia. Staráš sa o domácnosť, o deti.
- Tak prečo stále uteká do práce? – opýtala sa, a aj keď to bola myšlienka, bolo cítiť ako sa jej trasie hlas.
- Neboj sa už nebude. Ľúbi Ťa. Povedz mu že ho ľúbiš. Potrebuje to. Daj si večer na seba niečo pekné, provokačné, ako vtedy keď ste boli spolu prvý raz.
- Pravdaže ! Veď už nemám 18.
- Ani on.
- Už nie som pekná. – a v očiach sa jej mihla čipka ružovej nostalgie
- Preňho si tá najkrajšia žena na svete, lebo ty mu dávaš nežné objatie, lásku.
- Myslíš že to zaberie? opýtala sa s s nesmelým, nežným náznakom úsmevu na tvári.
- Myslím že áno.
Prešiel som k chlapcovi ktorého niečo zaujalo - Ocko sa začína usmievať. Už to dlho neurobil. - zistil malý šibal.
- Prečo si myslíš že sa neusmieval ? - znela moja otázka.
- Lebo som zas dostal štvorku zo sloviny.
- Prečo si myslíš že si ju dostal?
- Lebo učiteľka je krava. Lebo diktuje rýchlo, a ja som rád, že to stíham písať, ale nestíham rozmýšľať nad tým aké „i “ tam má byť, a niekedy zabudnem aj dáke slovo napísať, a mali sme s ockom opraviť bicykel. Asi sa na to už vykašľal.
- Nevykašľal, zabudol. – oponoval som. Pripomeň mu to. Povedz, že chceš, aby ťa to naučil, že na druhý raz to už zvládneš sám. Veď už si veľký.
- A nebude na mňa kričať?
- Nebude. Povedz mu, že keď opravíte bicykel, tak potom si dáte diktát, aby si bol v škole rýchlejší.
- No dobre, tak ja to skúsim. A čo ak nebude chcieť?
- Nedaj sa odbiť, ale počkaj pri ňom kým dorobí to, čo začal. O.K.?
- O.K.
Dievča malo “zvláštny problém“. Chalani sú takí somári.
- Prečo? – opýtal som sa jej.
-Lebo ma kvákajú za vrkoč, štípu ma a stále si zo mňa robia srandu.
- To preto, že sa im páčiš.
- Páčim? Preto ma kváču za vlasy?
- Áno. Preto, lebo keby ti to povedali, tak by sa im kamaráti smiali, že sú do teba. Preto sa snažia byť s tebou takýmto „nenápadným“ spôsobom. Veď vieš „chalani“.
- A maminka minule plakala. Ona to občas robí, to asi za tú Paťovu štvorku.
- Nie. To pre niečo iné.
- Prečo teda? - zaujalo môadú slečnu.
- Lebo si myslela že nie je dobrá maminka.
- Ona je dobrá maminka.
- Ja viem, Ty to vieš, a ona to už vie tiež.
- Kto si?
- Ja ? Ja sa tu učím.
- Učíš ?
- Učím sa čo to je...Vieš čo ? Ja už idem.
- Počkaj ! Čo keď sa budem chcieť s Tebou rozprávať? Kde Ťa nájdem? Kto mi dá odpoveď?
- Tvoje srdiečko. Pa.
Stál som tam, díval sa na nich so slzami v očiach, a oni sa usmievali a rozprávali a rozprávali skoro sa zabudli aj najesť.
- Tak čo ? Už vieš čo je to peklo ?- vytrhol ma z tešby hlbokým hlasom ten tvor. Zrazu mi pripadal milý aj napriek svojmu výzoru.
- Myslím, že áno - povedal som. Myslím, že som ho trochu okúsil.
- Tak a už ma nepotrebuješ - povedal a chcel kamsi odísť.
- Počkaj! Počkaj! Kam ideš?
- Nazad. - Odpovedal.
- Kam nazad?
- Do Tvojho srdca.
- Do môjho srdca? Čo tam chceš robiť? - ostal som prekvapený.
- To, čo doteraz. Budem tam bývať. - odpoveď bola taká samozrejmá, až bola mrazivá.
- Ty si tam býval?
- Áno, býval. Ty si si ma tam vytvoril, aby si vedel dať meno svojej nenávisti, závisti, lenivosti, nedostatku odvahy a tak ďalej...pretože si ich nevedel ovládať, lebo si tomu nerozumel. Preto som ja ovládal Teba. Teraz už tomu rozumieš, teraz budeš ovládať Ty mňa, ale dávaj si pozor. Môžem prísť hocikedy znenazdania. A keď ma budeš vidieť v očiach iných, tak ich neodsudzuj, poraď im ako ma majú skrotiť. Poraď im, ako majú skrotiť seba.